Vonkajšie spoločenské podmienky, ale aj vnútorné charakteristiky rodiny a jej členov sú príčinami, že rodiny sa od seba odlišujú rôznymi znakmi – demografickými podmienkami, ekonomickým a materiálnym statusom, psychologickou atmosférou a celkovou kultúrou rodinného prostredia. Výchova v rodine môže byť teda ovplyvnená úrovňou jej ľudskej zložky (rodičmi a deťmi), ale aj znakmi materiálnej a duchovnej povahy.
Do výchovy sa premieta mnoho okolností, medzi iným aj to, ako rodič chápe detstvo ako také, ako vníma svoje dieťa a ako je citlivý k jeho potrebám, ako vníma svoju rolu rodiča (a ako existencia dieťaťa napĺňa jeho potreby ako rodiča), ako sa v predstavách o výchove zhodnú obaja rodičia, aké majú možnosti spoločne dosahovať vytýčené ciele, ako bol rodič sám vychovávaný vo svojej orientačnej rodine a podobne.
Pedagogika na súhrn zámerných i spontánnych spôsobov správania sa vychovávateľa voči vychovávanému používa pojem štýl výchovy. Podľa G. Pintesa sa štýl výchovy môže chápať aj ako individuálny prejav vychovávateľa, jeho zvládnutie riešenia výchovných problémov – úloh.
V literatúre je najčastejšie členenie výchovy na tri základné výchovné prístupy rodičov k deťom:
autoritatívny – vyznačuje sa direktívnosťou a prísnosťou rodiča, uprednostňovaním nárokov a potrieb rodiča bez ohľadu na dieťa (rodič vyžaduje poslušnosť dieťaťa a často trestá),
liberálny (resp. permisívny) – rodič poskytuje dieťaťu maximálnu voľnosť, podriaďuje sa dieťaťu, nekladie naň požiadavky / resp. minimalizuje ich), nekontroluje, eliminuje trestanie. Krajným prípadom môže byť rozmaznávajúca výchova alebo aj to, čo môžeme nazvať pedagogickou inverziou (dieťa „vychováva“ – manipuluje s rodičom).
demokratický – štýl opretý o autoritu rodiča – rodič s dieťaťom komunikuje ako s partnerom, ale vždy s jasným rešpektovaním oboch subjektov. Je tu snaha zosúlaďovať potreby a záujmy dieťaťa s požiadavkami rodiča. Rodič sa stáva pre dieťa prirodzenou autoritou a vzorom.
Z hľadiska výchovnej praxe (u učiteľov napr. pri práci s osobnou dokumentáciou žiaka napr. po jeho psychologickom vyšetrení) je dôležité poznať aj ďalšie termíny, ktoré sa pri charakteristike výchovy v rodine používajú. V. Spousta uvádza tieto:
výchova hypersenzitívna (ako nezdôvodniteľná úzkostlivosť vo výchove a neprimeraný strach o dieťa),
výchova konformistická (oportunistická), kde rodičia presadzujú len individuálne záujmy bez ohľadu na druhých, deti sú tiež vedené k tomu, aby bezohľadne a sebecky sledovali svoje ciele),
výchova represívna, kde rodičia majú premyslený systém tvrdých a brutálnych trestov a tresty považujú za jedinú účinnú výchovnú metódu,
výchova preferujúca, tu rodičia uprednostňujú niektoré z detí zo súrodeneckej skupiny, t.j. nerovnako rozdeľujú medzi súrodencov rodičovskú lásku a pozornosť,
výchova ambiciózna, ak rodičia nereálne hodnotia schopnosti dieťaťa, chcú aby vynikalo a nútia ho k rôznym aktivitám nad mieru jeho prirodzených schopností,
výchova laxná, prejavujúca sa v ľahostajnosti rodičov voči deťom,
výchova deprivačná, kde je prítomný krajný nedostatok niektorej zo životne dôležitých potrieb,
výchova pedocentrická, založená je na hypertrofii lásky, rodičia dieťaťu doslovne slúžia,
výchova degradujúca, pri ktorej rodičia dieťa ponižujú, znižujú jeho sebavedomie a podnecujú i nevhodné formy správania sa dieťaťa,
výchova sociálne defektná – existuje v rodine, kde rodičia prejavujú asociálne správanie a takto pôsobia ako rodičovské vzory,
výchova verbálna, kde je pôsobenie rodiča vo vzťahu k dieťaťu redukované na verbálne podnety.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára