Ideálna rodina z pohľadu TV reklám

Ideálna rodina žije v novom domčeku, s veľkou záhradou a bazénom, všetko zaťažené výhodnou hypotékou.

V garáži majú rodinný voz vytvorený na leasing, rovnako ako majú na splátky vybavenú celú domácnosť.

Členovia rodiny sú štyri, otec, matka a dve deti. Majú doma psa, pravdepodobne labradora.

Starší je chlapec, mladšia dcéra. Otec pracuje ako riaditeľ firmy av pracovnej dobe chodí na tenis. Ešteže má schopnú sekretárku, ktorá mu ochotne podáva tenisové loptičky.

Matka je žena v domácnosti, ale od rána má strašne veľa práce. Musí vstávať strašne skoro, aby bola pri servírovaní raňajok, skladajúci sa zo sušienok a pomarančového džúsu, upravená, namaľovaná a svieža.

Po raňajkách musí odprevadiť deti do školy, nesmie však zabudnúť vziať so sebou do kabelky fľašu aviváže, aby mohla ľuďom v autobuse ukázať, v čom si perie sveter.

Potom ide nakupovať a samozrejme platí kreditnou kartou. Po návrate z nákupu uvarí obed zo sáčku, do polievky nesmie zabudnúť pridať vajce. Občas ju u varení asistuje šéfkuchár firmy, ktorá jedla v sáčkoch dodáva.

Popoludní má relatívne voľno, ktoré trávi s priateľkami pri bazéne na záhrade a medzi jej najväčšie prianie patrí - na rozdiel od kamarátok, ktoré sa chcú vydať alebo rozviesť - fľaša minerálky.

Popoludní sa zo školy vracajú deti. Sú špinavé od čokolády a syn je zamilovaný do pani učiteľky s vedomím, že sa musí ešte moc a moc učiť. Potom deti vyvádzajú s kamarátmi na záhrade, väčšinou sa hrajú na indiánov alebo s loptou. K desiatu im potom ponúkne mlieko a cereálne sušienky, čo parchantov necháva ľadovo kľudnými.

Dostane je až ich babička, ktorá vytiahne z chladničky nejakú tú pochúťku s tučniakom.

Otec medzi tým, pri návrate z práce, spôsobí dopravnú nehodu, ale pretože má skvelé poistenie, tak od poškodeného vodiča po hube nedostane.

Po návrate domov sa otec zaoberá natieraním plotu tou najlepšou farbou, do čoho mu neustále mudruje svokra (babička), ktorú celkom vkusne uzemní.

Manželka medzi tým dovádza na záhrade s rodinným psom a nemôže si vynachváliť, v akej je skvelej kondícii a ako krásnu srsť má vďaka granulám, ktorými ho kŕmi.

Dcéra už asi hodinu telefonuje s kamoškami, pretože s telefónnym tarifou, ktorý majú, sa to určite oplatí.

Je čas večere. Objednávajú si cez rozvoz pizzu, ktorá je tá jediná pravá talianska.

Po večeri manželka vezme totálne špinavý obrus, na ktorom sú zvyšky jedla a mapy od vína - mimochodom jediného pravého portského - postrieka škvrny zázračným prostriedkom a šupne ho do práčky. Do prania samozrejme nepridáva žiadny doporučený prostriedok, takže práčka skoro odíde.

Keď už je v tej kúpeľni, tak na odporúčanie jednej pani doktorky pretrie ďalším zázračným prostriedkom obklady a umývadlo a pohľadom na špinavý handričku to vyzerá, že už tam neupratovala minimálne päť rokov.

Manžel medzitým s kamarátmi na pive rieši, že ten výčapné je nejaký divný a medzitým prehĺta pilulky proti zväčšenie prostaty.

Deti išli spať pod perinami, ktorých obliečky je tak hebučké, pretože je pral sám králik Azurit. A budú sa im zdať určite len tie najkrajšie sny!

Manželka si napustí vaňu, pridá do nej úchvatnú penu, vďaka ktorej sa po vykúpaní bude cítiť tak skvelo, ako by celý deň nebola v jednom kole, ale robila hovno.

Potom si vodrbe všetky ochlpenie na celom tele a natrie sa niekoľkých krémy, čím odstráni celulitídu, bude mať ploché brucho a vyrastú jej kozy aspoň o dve čísla. Pritom bude mať taky bronzovú farbu.

Manžel sa vracia z krčmy, ale pretože má opäť svoje dni, ide ešte so susedom vyzrieť fľašku niečoho výnimočne horkého a výnimočne dobrého. Potom do seba hodí modrú pilulku a pritúli sa k manželke. Pred tým si samozrejme vloží do huby plátok žuvačky pre svieži dych, pretože alkohol moc vábny dych nevytvorí.

No, nesmie na ženu dýchať moc rýchlo a moc zblízka, aby mu pri sexe vďaka jeho ľadovo sviežemu dychu nezmrznutý.


Z toho všetkého vyplýva, že v ideálnej rodine sa manžel fláka v práci a po večeroch pije, manželka rieši s kamarátkami kraviny, parchanti sú rozmaznaní a stále špinaví a nevie kultúrno stolovať. Doma majú všade špinu, ale navonok sa tvária, že sú všetci strašne šťastní, veselí a spokojní.

Rozdelenie detského veku

Novorodenec 0 - 28 dní
Dojča 1 mesiac - 1 rok
Batoľa 1 - 3 roky
Predškolák 4 - 6 rokov
Mladší školák 7 - 11 rokov
Starší školák 12 - 15 rokov
Adolescent 16 - 18 rokov
U detí od jedného roka do puberty býva náhla zástava krvného obehu druhotne vyvolaná dusením. Postup je rovnaký ako u dospelých, napriek tomu je lepšie použiť zmenené poradie úkonov, tzv "call first":

Typológia rodiny

Odborná literatúra prináša viaceré typológie a členenia rodín podľa rôznych kritérií. Jedným z možných prístupov delenia rodín je delenie podľa jej štruktúry a počtu členov, ktorí ju tvoria. Tak existujú:
úplné rodiny, kde v spoločnej domácnosti žije otec, matka a dieťa (deti). Špecifickým typom úplnej rodiny je rekonštruovaná rodina – doplnená, resp. nevlastná (v nej jeden z rodičov nie je biologickým rodičom),
neúplné rodiny (jednorodičovské, monoparentálne), ktoré sú pomenované podľa príčiny vzniku takéhoto stavu rodiny:
a)    rodina rozvedená
b)    rodina ovdovelá
c)    rodina osamelej matky (manželská rodina v tomto prípade vôbec neexistovala).

Štruktúra rodiny sama o sebe ešte nevypovedá o kvalite výchovy.
Členenie rodín podľa kvality vzťahov, resp. spokojnosti jej členov so vzájomným napĺňaním potrieb.
harmonické (rodiny bez vážnejších problémov, fungujúce primerane a k spokojnosti všetkých členov).
konsolidované (rodina s prežitými sklamaniami, ale narušenie vzťahov nie je takého charakteru, aby rodina nedokázala uspokojovať potreby svojich členov).
disharmonické (rodičia a manželia pre rôzne dôvody nezvládajú svoje sociálne role, v rodine je napätie a permanentné nezhody a nespokojnosť).
Veľmi blízko k predchádzajúcemu deleniu má delenie rodiny podľa toho, do akej miery rodina plní spoločnosťou očakávané funkcie. Na základe toho existujú rodiny:
funkčné (plnia všetky funkcie na ňu kladené, v rodine funguje vyváženosť demokracie s prirodzenou autoritou rodičov, tolerancia, kooperácia a úplná spokojnosť jej členov, funkčné rodiny sú predpokladom zdravého vývoja a utvárania osobnosti dieťaťa),
problémové (jedna alebo viaceré funkcie rodiny nie sú primerane napĺňané),
dysfunkčné (dlhodobo sú narušené viaceré funkcie rodiny a personálny vývoj dieťaťa je vážne ohrozený),
afunkčné (ide o také narušenie rodiny, kde fakticky nie sú napĺňané potreby detí a tie sú umiestňované v inštitúciách náhradnej rodinnej starostlivosti, rodičom pre neplnenie povinností môžu byť odobraté rodičovské práva).
V odbornej literatúre sa čoraz viac v poslednej dobe píše aj o špecifických problémoch rodín chudobných, bezdomovcov, ale aj o rodinách podnikateľov a prominentov, o rodinách homosexuálnych partnerov, o rodinách s odkladaným rodičovstvom ako o ďalšom novom jave prítomnom v súčasnej rodine.
Z. Helus analyzoval typy problémovo zaťažených rodín, z ktorých v súčasnosti prichádza do škôl najviac žiakov. Sú to rodiny nezrelé (rodičia „nedozreli“ v oblasti životných hodnôt a životného spôsobu, v oblasti citov a osobných skúseností), rodiny preťažené (konfliktami, narodením ďalšieho dieťaťa, citovým strádaním, ochorením člena rodiny, bytovými a ekonomickými problémami), ďalšie problémy sa hromadia v ambicióznych a perfekcionistických rodinách, autoritátorských, ale aj protekcionistických, či naopak liberálnych a improvizujúcich. Vážny problém autor vidí v odkladajúcich rodinách (rodičia majú tendenciu dieťa zverovať do výchovnej starostlivosti iným) a v rodinách disociovaných (vážne narušené vnútorné i vonkajšie vzťahy rodiny, jej izolovanosť, resp. konfliktovosť vo vzťahu k okoliu).
    Na základe uvedených typológií môžeme predpokladať, že zložitosť života mnohých rodín sa sprostredkovane prenáša do práce učiteľa a školy. Ako to vyplýva z výskumov V. Hrabala, rozdielnosti v rodinách žiakov sa prenášajú aj do utvárania atmosféry a štruktúry školskej triedy. Vzdelanie rodičov, ale ešte viac sociálno-psychologické charakteristiky rodiny (napr. jej štruktúra, atmosféra, vzájomné vzťahy členov rodiny, veľkosť súrodeneckej skupiny, postavenie dieťaťa v nej, výchovné štýly rodičov a pod.), ovplyvňujú formovanie žiaka a následne, sprostredkovane, i školskej triedy.

Rodina a jej komunikácia so školou

 Rodina a škola

V priebehu života človeka majú pre jeho plnohodnotný rozvoj najvýznamnejší vplyv rodina a škola. Rodina ako primárne prostredie výchovy a socializácie a škola ako inštitúcia, ktorá na výchovu v rodine nadväzuje, dopĺňa ju a koriguje.

 Spoločným cieľom rodiny a školy je dobro dieťaťa a jeho rozvoj v zmysle rozvoja všetkých vnútorných potencionalít. Tento sa dá realizovať len za predpokladu, že rodina a škola sa budú navzájom rešpektovať a považovať za najdôležitejších edukačných partnerov – učiteľ prijíma rodiča ako prvého vychovávateľa jeho žiaka a rodič rešpektuje učiteľa ako profesionála, ktorý odborne plánuje, realizuje a hodnotí edukačný proces v škole a odporúča zameranie i mimoškolských aktivít dieťaťa.
    Názory na kooperáciu sa rôznia. Podľa J. Epstein existujú dve protichodné teórie. Jedna povzbudzuje školy pracovať spoločne, nakoľko ich cieľ je rovnaký – vychovať kompetentného žiaka. Každý činiteľ sa o to usiluje špecifickým spôsobom. Na druhej strane protichodná teória argumentuje, že školy môžu efektívne dosahovať stanovené výchovno-vzdelávacie ciele len vtedy, ak obe inštitúcie ostávajú oddelené.
    Prvá teória má podporu v Atkinovej filozofii vzťahu školy a rodiny, tzv. parent-centred schools (školy centrované na rodičov). Filozofia vyjadruje názor, že škola sa má usilovať:
porozumieť potrebám rodičov,
uvedomiť si, že rodičia majú právo na to, aby bol s nimi permanentne konzultovaný edukačný vývoj ich dieťaťa,
rozvíjať efektívne formy spolupráce,
využívať rodičov ako tých partnerov, ktorí môžu doplniť vedomosti či skúsenosti učiteľov,
veriť, že rodičia si zasluhujú rešpekt od učiteľov.
Učiteľ modernej školy je tiež plne kompetentným profesionálom len za predpokladu, že dokáže:
diagnostikovať rodinu a rodičov žiakov,
motivovať rodičov a iniciovať vzájomnú spoluprácu, vytvoriť rovnocenné partnerstvo pri výchove žiaka
poskytnúť odborné rady a pomoc rodičom, dokázať usmerniť ich rodičovskú výchovu, pomôcť hľadať východiská pri riešení konfliktných výchovných situácií, usmerňovať domácu prípravu žiaka,
spolupracovať v tomto smere aj s kolegami v učiteľskom zbore a s rodičmi, napríklad v rodičovských radách škôl,
využívať príslušnú lokalitu a jej zdroje na posilnenie spolupráce.

Úroveň kooperácie je považovaná za jeden zo znakov kvalitnej školy. V odbornej literatúre sú z hľadiska kooperácie rodiny a školy popísané rôzne úrovne spolupráce a typológie rodičov. Existujú:

rodičia, ktorých treba do spolupráce povzbudzovať,
rodičia, ktorí sa škole vyhýbajú,
rodičia, ktorí promptne reagujú na pozvanie do školy,
rodičia, ktorých aktivity v škole tešia, v škole sa cítia príjemne a uvoľnene,
rodičia prehnane aktívni, chcú byť dominantní a zasahovať do kompetencií učiteľa.

Moderná škola a učitelia využívajú mnohé metódy a formy komunikácie a spolupráce s rodinou. Elementárnou podobou spolupráce je primeraná snaha vytvoriť priaznivé domáce prostredie, v ktorom sa dieťa – žiak bude môcť plnohodnotne pripravovať do školy, ďalej je to možnosť pozície pozorovateľa v triede a pomoci učiteľovi napríklad ako jeho asistenta pri hrách s deťmi, organizovaní rôznych podujatí, angažovanosť rodiča v rodičovských radách, resp. iných kolektívnych orgánoch rodičovskej verejnosti. Rodičia vo vzťahu ku škole môžu vystupovať v role edukátora, klienta vzdelávacej inštitúcie a sú participanti v ovplyvňovaní vzdelávacích inštitúcií.
V súčasnosti sú zaužívané rôzne individuálne formy spolupráce (konzultačné hodiny učiteľov, návšteva učiteľa v rodinnom prostredí alebo telefonický rozhovor a pod.) a skupinové formy (triedne schôdze, konferencie, semináre, otvorené dni, spoločné slávnosti a pod.) spolupráce. Podľa situácie sa využívajú aj rôzne formy písomného kontaktu (žiacka knižka, letáčiky, školské bulletiny, web – stránky, nástenky a pod.).
Na podporu spolupráce medzi rodinou a školou je na Slovensku založená Slovenská rada rodičovských združení, ktorá je členom medzinárodného združenia EPA (European Parent Association). Asociácia má vypracovaný dôležitý dokument – Chartu práv a povinností rodičov Európy, ktorý je východiskom kreovania vzťahov rodičov k deťom a školským inštitúciám.

Štýl výchovy v rodine

Vonkajšie spoločenské podmienky, ale aj vnútorné charakteristiky rodiny a jej členov sú príčinami, že rodiny sa od seba odlišujú rôznymi znakmi – demografickými podmienkami, ekonomickým a materiálnym statusom, psychologickou atmosférou a celkovou kultúrou rodinného prostredia. Výchova v rodine môže byť teda ovplyvnená úrovňou jej ľudskej zložky (rodičmi a deťmi), ale aj znakmi materiálnej a duchovnej povahy.
    Do výchovy sa premieta mnoho okolností, medzi iným aj to, ako rodič chápe detstvo ako také, ako vníma svoje dieťa a ako je citlivý k jeho potrebám, ako vníma svoju rolu rodiča (a ako existencia dieťaťa napĺňa jeho potreby ako rodiča), ako sa v predstavách o výchove zhodnú obaja rodičia, aké majú možnosti spoločne dosahovať vytýčené ciele, ako bol rodič sám vychovávaný vo svojej orientačnej rodine a podobne.

    Pedagogika na súhrn zámerných i spontánnych spôsobov správania sa vychovávateľa voči vychovávanému používa pojem štýl výchovy. Podľa G. Pintesa sa štýl výchovy môže chápať aj ako individuálny prejav vychovávateľa, jeho zvládnutie riešenia výchovných problémov – úloh.
    V literatúre je najčastejšie členenie výchovy na tri základné výchovné prístupy rodičov k deťom:
autoritatívny – vyznačuje sa direktívnosťou a prísnosťou rodiča, uprednostňovaním nárokov a potrieb rodiča bez ohľadu na dieťa (rodič vyžaduje poslušnosť dieťaťa a často trestá),
liberálny (resp. permisívny) – rodič poskytuje dieťaťu maximálnu voľnosť, podriaďuje sa dieťaťu, nekladie naň požiadavky / resp. minimalizuje ich), nekontroluje, eliminuje trestanie. Krajným prípadom môže byť rozmaznávajúca výchova alebo aj to, čo môžeme nazvať pedagogickou inverziou (dieťa „vychováva“ – manipuluje s rodičom).
demokratický – štýl opretý o autoritu rodiča – rodič s dieťaťom komunikuje ako s partnerom, ale vždy s jasným rešpektovaním oboch subjektov. Je tu snaha zosúlaďovať potreby a záujmy dieťaťa s požiadavkami rodiča. Rodič sa stáva pre dieťa prirodzenou autoritou a vzorom.
Z hľadiska výchovnej praxe (u učiteľov napr. pri práci s osobnou dokumentáciou žiaka napr. po jeho psychologickom vyšetrení) je dôležité poznať aj ďalšie termíny, ktoré sa pri charakteristike výchovy v rodine používajú. V. Spousta uvádza tieto:
výchova hypersenzitívna (ako nezdôvodniteľná úzkostlivosť vo výchove a neprimeraný strach o dieťa),
výchova konformistická (oportunistická), kde rodičia presadzujú len individuálne záujmy bez ohľadu na druhých, deti sú tiež vedené k tomu, aby bezohľadne a sebecky sledovali svoje ciele),
výchova represívna, kde rodičia majú premyslený systém tvrdých a brutálnych trestov a tresty považujú za jedinú účinnú výchovnú metódu,
výchova preferujúca, tu rodičia uprednostňujú niektoré z detí zo súrodeneckej skupiny, t.j. nerovnako rozdeľujú medzi súrodencov rodičovskú lásku a pozornosť,
výchova ambiciózna, ak rodičia nereálne hodnotia schopnosti dieťaťa, chcú aby vynikalo a nútia ho k rôznym aktivitám nad mieru jeho prirodzených schopností,
výchova laxná, prejavujúca sa v ľahostajnosti rodičov voči deťom,
výchova deprivačná, kde je prítomný krajný nedostatok niektorej zo životne dôležitých potrieb,
výchova pedocentrická, založená je na hypertrofii lásky, rodičia dieťaťu doslovne slúžia,
výchova degradujúca, pri ktorej rodičia dieťa ponižujú, znižujú jeho sebavedomie a podnecujú i nevhodné formy správania sa dieťaťa,
výchova sociálne defektná – existuje v rodine, kde rodičia prejavujú asociálne správanie a takto pôsobia ako rodičovské vzory,
výchova verbálna, kde je pôsobenie rodiča vo vzťahu k dieťaťu redukované na verbálne podnety.

Rodina z pedagogického aspektu

V Pedagogickom slovníku je rodina definovaná ako najstaršia spoločenská inštitúcia, ktorá má určitú emocionálnu klímu, formuje interpersonálne vzťahy, hodnoty a postoje, základy etiky a životného štýlu. Rodina spolu so školou plní významné výchovné funkcie, ktoré možno chápať ako komplementárne. P. Kompolt zdôrazňuje, že na rozdiel od výchovy v profesionálnych inštitúciách je výchova v rodine založená na súžití, rodina vychováva celým prostredím a atmosférou.  Výchovný rozmer možno nájsť aj v najdôležitejších sociálno-psychologických funkciách rodina, ktoré rozpracoval Z. Helus. Podľa autora funkčná rodina:
uspokojuje základné, primárne, potreby dieťaťa v raných štádiách jeho života (kontakt s najbližšími, bezpečie, láska, podnety, vytváranie podmienok pre rannú aktualizáciu potencialít rozvoja),
zabezpečuje a uspokojuje potrebu organickej príslušnosti dieťaťa (mať domov, svojich najbližších, identifikovať sa s nimi a integrovať sa medzi ľudí).

Širší spoločensko-historický kontext rodiny

Rodina sa považuje v ľudskej spoločnosti za najstaršiu inštitúciu. V priebehu dejín prešla veľmi zložitým vývojom. Predpokladá sa, že počiatky ľudskej párovej rodiny sú staré viac ako milión rokov pred naším letopočtom a že rodina vo svojej histórii mala viaceré podoby – zložité príbuzenské systémy v kmeňových spoločenstvách, nepríbuzenské systémy sociálnej organizácie, domácnosti matriarchálneho či patrimonioniálneho charakteru a nadvládou mužov. Až okolo 17. – 18. storočia sa začína v západnej Európe a v severnej Amerike objavovať nukleárna rodina ako ideálny typ rodiny s mužom, ktorý ekonomicky a sociálne zabezpečuje rodinu a so ženou, ktorá sa stará o chod domácnosti a postupne sa vynára aj domáce súkromie. Pre 20. storočie je už charakteristická diverzifikácia spôsobov párovania rodiny a silnejú tendencie rovnoprávneho postavenia muža a ženy v rodine.
    Pre rodinu ako najintímnejšiu spoločenskú skupinu existuje istý paradox v tom, že jej intimita je pod permanentnou kontrolou – „dozorom“ vonkajšej spoločnosti.
    Prevládajúci typ rodiny, ktorý v súčasnosti existuje, sa začal formovať pri nástupe priemyselnej revolúcie, ale mnohé historické udalosti v našom európskom kontexte rodinu významne ovplyvňovali aj neskôr.
Etapy vo vývoji rodiny:
etapa: r. 1945 – 1964 – začína tesne po II. Svetovej vojne, ktorej útrapy sa odrazili vo vysokom preferovaní rodiny ako životnej hodnoty, detí ako individuálnych pokračovateľov rodičov a lásky a pod. Zaznamenal sa vysoký náraz sobášnosti a pôrodnosti (tzv. baby boom). Dieťa sa stáva absolútnym záujmom rodičov, ustupuje autoritatívnosť rodičov, narastá ich citlivosť k potrebám dieťaťa a ich napĺňaniu, t.j. znaky pedagogického pedocentrizmu.
etapa: 1964 -80/90. roky 20. storočia – pokles pôrodnosti a sobášnosti, prehodnotenie života rodiny, uvedomenie si dôležitosti materiálnych potrieb rodiny, emancipácia žien. Pribúdajú rodiny len s jedným dieťaťom a tzv. jednorodičovské rodiny alebo iné alternatívne súžitia partnerov. Obdobie je charakterizované nástupom krízy rodiny.
etapa: prelom 80/90 rokov minulého storočia až po súčasnosť – nárast rozvodov a uzatváranie druhých a tretích manželstiev (pre deti celkove menej stabilné rodinné prostredie).
Posledná etapa sa už bezprostredne týka aj edukačnej činnosti generácie súčasných učiteľov.
Rodina rovnako ako i podmienky uzatvárania manželských zväzkov a rodičovské práva a povinnosti, je legislatívne určená. V našom právnom systéme je rodina považovaná za malú sociálnu skupinu založenú na manželských vzťahoch muža a ženy a vzťahoch rodičov a detí. Presné podmienky a normy rodinného a manželského života v súčasnosti v SR stanovuje Zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine.
Moderné poňatie rodiny tenduje k jej vymedzeniu ako sociálnej skupiny alebo spoločenstva žijúceho vo vlastnom priestore – domove, priestore uspokojujúcom potreby, poskytujúcom starostlivosť a základné istoty deťom. Základom rodiny je monogamická rodina – právny zväzok jedného muža a jednej ženy. V priebehu života je človek, ak si v dospelosti založí rodinu, členom dvoch rodín – orientačnej (východzej, kde sa narodil a kde bol v role dieťaťa) a rodiny reprodukčnej (resp. prokreačnej), ktorú si založili (tu je v role manželskej a rodičovskej).
Z. Helus vymedzuje súčasnú rodinu cez 5 znakov, ako rodinu:
- nukleárnu (základ jadra rodiny tvoria manželia, resp. rodičia),
- manželskú (partnerskú),
- dvojgeneračnú (otec, matka a generácia detí, na rozdiel od minulosti, kedy boli častejšie viacgeneračné rodiny),
- intímne vzťahovú (súkromný priestor, citová opora),
- a ako miesto privátnej individualizácie, t.j. priestor pre individuálny rozvoj osobnosti.